Zvedavosť

Neurologička Zuzana Gdovinová razí prístup „kým nevieme, ako liečime a kde robíme chyby, tak sa nevieme zlepšiť“.
Pri zefektívňovaní akútnej liečby cievnych mozgových príhod, keď o ďalšom živote pacienta rozhodujú minúty, sa preto riadi dátami. Tie s kolegami roky systematicky zbiera.
Vďaka nim vieme, že čas medzi pacientovým príchodom do nemocnice a podaním liečby, je dnes na Slovensku v priemere 30 minút.
„Na polhodinu sme sa dostali práve vďaka tomu, že sme začali zbierať údaje o našej práci. Ešte nedávno sme mali čas okolo hodiny,“ hovorí prednostka Neurologickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach.
„Zamysleli sme sa nad tým a na základe nazbieraných údajov zmenili manažment liečby a postupy v nemocnici. Vďaka tomu sme to skrátili o polovicu,“ vysvetľuje Gdovinová, ktorá ako prvá žena na Slovensku, získala titul profesorky v odbore neurológia.
V roku 2025 bola finalistkou ocenenia ESET Science Award v kategórii Výnimočná osobnosť vedy na Slovensku, v rámci ktorej získala Cenu verejnosti.
V rozhovore sa dozviete aj:
aké príznaky cievnej mozgovej príhody netreba podceňovať;
čo je častým dôvodom ochorenia u mladých ľudí;
na aké problémy narážajú pacienti pri rekonvalescencii;
ako sa vedci a lekári snažia zrýchliť čas, za ktorý sa človek dostane do nemocnice;
aké údaje im chýbajú.

Keď Jimi Hendrix v pondelok ráno 18. augusta 1969 vyšiel na pódium pred poslednými desaťtisíckami vytrvalcov, nik netušil, že sa chystá zapísať do dejín. Jeho divoká, bolestná a zároveň nádherná verzia americkej hymny sa stala symbolom Woodstocku aj celej generácie, ktorá hľadala slobodu uprostred chaosu, vojny a blata. Hudobný novinár Charles R. Cross v knihe Izba plná zrkadiel pútavo opisuje Hendrixov život od ťažkého detstva a dospievania v Seattli až po jeho neuveriteľný vzostup k sláve v šesťdesiatych rokoch. 

Populárne slovné úlohy z teórie hier, akou je napríklad známa "väzňova dilema", vedci analyzujú už desaťročia. Výsledky sa potom snažia uplatniť v ekonómii, biológii, politike aj pri bežnej stolovej hre.
Aj keď v prípade spomenutej väzňovej dilemy je najvýhodnejšou stratégiou zrada, matematička Hana Krakovská hovorí, že na podobných úlohách sa vieme naučiť i to, ako spolupracovať lepšie.
Aj v bežnom živote podľa nej platí, že ľudia sa v dôsledku sebeckého a čisto racionálneho správania nakoniec ocitnú v horšej sociálnej situácii. Rovnako sa to prejavuje napríklad v medzinárodnej spolupráci medzi štátmi. "Jednotlivé krajinu sa totiž často snažia maximalizovať svoj individuálny profit, ale vo výsledku to vedie iba k horšej situácii pre všetkých," vysvetľuje vedkyňa, ktorá teóriu hier skúma na Ústave merania Slovenskej akadémie vied a dokončuje doktorandské štúdium na Lekárskej univerzite vo Viedni.
V rozhovore sa dozviete aj:
ako sa teóriou hier riadi evolúcia;
ako sa dá využiť pri liečbe rakoviny;
ako sa matematikou dá vysvetliť existencia daňových rajov;
ako vplývajú na rozhodovanie a férovosť kultúra či veľkosť skupiny;
prečo sú lovci veľrýb štedrejší;
aké stolové hry sa hrávajú matematici.

Rodičovstvo je nádherná, no zároveň búrlivá životná zmena, ktorá preverí aj tie najsilnejšie vzťahy. Partneri, ktorí si kedysi rozumeli, zrazu čelia neustálemu napätiu, hádkam a pocitu, že sa navzájom vzďaľujú. Poradenskí psychológovia Erin a Stephen Mitchellovci, autori knihy <i>Od konfliktu k blízkosti</i>, ukazujú, že za týmito konfliktmi sa často skrýva stres a strata vzájomného pocitu bezpečia – a ponúkajú cestu späť k porozumeniu, blízkosti a zdravej komunikácii. 

V rozhovore s astrofyzikom Norbertom Wernerom, ktorý pôsobí na Masarykovej univerzite v Brne a spolupracuje s Japonskou vesmírnou agentúrou JAXA sa dozviete aj:
čo sa zmenilo od čias, keď možný nález života vo vesmíre oznamoval Bill Clinton,
ako si astrofyzik predstavuje mimozemský život,
ako vníma nového riaditeľa NASA, ktorý je zároveň ministrom dopravy,
prečo bude ďalší človek na Mesiaci pravdepodobne z Číny,
či sú pilotované lety do vesmíru skôr súbojom ega než vedou,
či hľadáme život aj mimo našej Slnečnej sústavy.

Geofyzik Jozef Müller je členom 45. tímu, ktorý v rámci nemeckých antarktických expedícií prezimováva na výskumnej stanici.
Viac než rok v izolácii mu vynahradzujú pohľady na zamrznutú krajinu, či tisíce tučniakov, ktoré žijú v susedstve.
„Často sa pozastavím nad tým, že sa pozerám na niečo, čo som nikdy predtým nevidel a čo väčšina ľudí nikdy v živote nezažije na vlastnej koži. Keď sa vrátim, tak mi na to ostanú spomienky do konca života, ale myslím, že časom mi to celé aj tak bude pripadať surreálne,“ hovorí Müller. 

Slovenský tím získal tento rok na medzinárodnom Turnaji mladých fyzikov vo Švédsku zlatú medailu.
"Nie je to ľahká súťaž. Porotcovia vám dávajú spätnú väzbu, ktorá je často oveľa tvrdšia, než by ste chceli. Nie každý to vie spracovať," hovorí Boris Vavrík, ktorý sa od roku 2010 venuje generáciám súťažiacich stredoškolákov ako tímlíder.
Vavrík hovorí, že fyziku bežne využíva aj v každodennom živote. „Hrám squash, a keď viem, ako funguje trenie či energia, tak napríklad viem, ako dodať loptičke potrebnú energiu, ako zabrzdiť, aby som si neublížil. No a pri umývaní riadu si napríklad spomeniem na povrchové napätie. To je kľúčom k tomu, aby šla mastnota dobre dole. So zvyšujúcou sa teplotou klesá, a preto sa umýva teplou vodou.“