Zvedavosť

Génová terapia aj na zníženie cholesterolu či zmena vnímania AI. Samuel Kováčik hovorí, čo môže priniesť veda v roku 2026

Aj v roku 2026 bude veda venovať množstvo pozornosti vývoju umelej inteligencie. Teoretický fyzik a popularizátor Samuel Kováčik hovorí, že určite uvidíme veľké zmeny, len zatiaľ nevieme, ktorým smerom pôjdu.
„Jedna možnosť je, že sa to rozbehne a výrazne zmení trh práce. Druhá možnosť je, že sa ukáže, že ide o preceňovanú slepú cestu. Nie umelá inteligencia ako technológia, ale náš prístup k nej. Napríklad zistíme, že musíme nejako zmeniť jej architektúru, do ktorej sú už investované miliardy dolárov,“ vysvetľuje zakladateľ projektu Vedátor.
Hovorí aj o možnosti, že veľké jazykové modely prestanú byť lacnou zábavkou, a keď budete chcieť vedieť, ako uvariť zemiaky, budete sa to opäť pýtať Googlu. „Chatbot na to možno odpovie zaujímavejšie, ale energeticky to stojí osem- až deväťkrát viac,“ hovorí.
So Samuelom Kováčikom sme sa rozprávali aj o ďalších sľubných trendoch v medicínskom, vo vesmírnom či v energetickom výskume.
V rozhovore sa dozviete:
ktoré lieky navrhnuté AI pôjdu do klinického testovania;
ako môže génová terapia liečiť dedičné choroby či znížiť cholesterol;
prečo od chatbotov dostanete lepšie odpovede, keď ste k ním slušní;
ako môže zo škrtov v USA prosperovať európska a čínska veda;
ako budú vyzerať vesmírne misie;
či bude už konečne jadrová fúzia
a aká je pravdepodobnosť, že v roku 2026 nájdeme dôkaz mimozemského života.

Neutrína nám môžu pomôcť vysvetliť, kam zmizla z vesmíru antihmota, hovorí fyzička, ktorá pracuje v novom podzemnom laboratóriu

Každú sekundu prúdi cez naše telo približne sto biliónov neutrín - základných častíc, z ktorých sa skladá náš vesmír.
Väčšina z nich prichádza zo Slnka a cez všetko na Zemi prechádzajú nebadane, keďže s hmotou interagujú extrémne slabo.
Vďaka tomu vyzerajú v podstate rovnako a nesú tie isté informácie, ako keď sa narodili vo hviezdach či iných vesmírnych telesách. Na to, aby sme z nich vydolovali vzácne informácie, však potrebujeme neutrína zmerať.
„S experimentmi preto musíme ísť do podzemia, aby sme odfiltrovali väčšinu ostatných častíc, ktoré nedokážu prejsť masou hornín nad laboratóriom,“ hovorí fyzička a geologička Lívia Ľudhová, ktorá sa roky podieľala na talianskom podzemnom experimente Borexino a aktuálne zbiera dáta aj na detektore JUNO v Číne, ktorý je v prevádzke od leta 2025.
Keby sme viac porozumeli neutrínam, mohlo by to nám to napríklad pomôcť vysvetliť, prečo vo vesmíre takmer úplne prevažuje hmota.
„Stále nevieme, prečo sú veľké objekty stvorené len z hmoty a nie z antihmoty. Prečo nemáme napríklad antihmotové Slnko, stôl alebo mimozemšťanov. Teda v súčasnosti si myslíme, že ich nemáme, ale nevieme, kam antihmota zmizla,“ hovorí slovenská vedkyňa, ktorá pôsobí v GSI Helmholtz centre pre výskum ťažkých iónov v Darmstadte a je profesorkou na Univerzite Johannesa Gutenberga v Mainzi.
 V podcaste sa dozviete aj:
ako neutrína menia „príchute“;
prečo je problém namerať neutrína, ktoré vznikli pri Veľkom tresku;
ako fyzikom napadlo, že množstvo vecí vo vesmíre sa dá vysvetliť neviditeľnými časticami;
aké technológie boli vyvinuté kvôli neutrínovým detektorom;
ako vyzerajú detektory v Číne, Taliansku či na Antarktíde.

Najekologickejší je živý stromček vypestovaný vo vašom okolí, ktorý po Vianociach správne spracujete, hovorí ekológ

Ekológ Miroslav Blaženec hovorí, že umelé stromčeky síce vydržia dlhšie, no málokomu sa chce pozerať 50 rokov na ten istý strom a po zrátaní použitej chémie, energií či dopravy cez pol sveta často pre prírodu nie sú rozumnejšou voľbou.
Aj pri kúpe živého stromu sa však treba zamyslieť. „Nemá zmysel voziť živý stromček z Dánska či Írska do strednej Európy, pretože dopravou rastie jeho uhlíková stopa,“ hovorí vedec z Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene. Dodáva, že po Vianociach je stromček najlepšie spracovať tak, aby sa z neho oxid uhličitý uvoľňoval čo najpomalšie.
Vedec ďalej vysvetľuje, že keď stromček bez aklimatizácie prenesieme do prekúreného bytu a osekáme mu kmeň, rýchlejšie preschne a opadá.
„Treba si uvedomiť zásadnú vec: ten stromček je mŕtvy. Jeho životná púť sa vyrezaním jednoducho skončila. Ide o to, či sa my z neho chceme potešiť dlhšie. Vtedy mu môžeme pomôcť tým, že spravíme čerstvý rez, aspoň pár centimetrov na spodku kmeňa. Tým oživíme zaschnuté pletivá, ktoré tam zostali, a uvoľníme cesty pre vodu,“ hovorí ekológ.
V podcaste sa dozviete aj:
či si môžeme spolu so stromčekom doniesť domov aj nejaký škodlivý hmyz;
či má šancu prežiť stromček, ktorý si kúpite v črepníku a potom zasadíte;
či sú farmy s vianočnými stromčekmi prospešné alebo škodlivé pre ekosystém;
či je bežné, že ľudia rúbu ihličnany pred Vianocami načierno;
prečo o vianočné stromčeky nemajú záujem lykožrúty;
či sú slovenské ihličnany v strese a čo to pre ne znamená.

Rozhodujú lajky. Ako algoritmy menia obyčajných ľudí na ideologických bojovníkov

Sociálne siete dokážu z nenápadných používateľov urobiť nečakaných aktérov kultúrnych vojen – často bez toho, aby si to vôbec všimli. Americká vedkyňa a spisovateľka Renée DiResta v knihe Neviditeľní vládcovia odhaľuje, ako jednoduchá túžba podeliť sa o svoj koníček môže prerásť do postupnej radikalizácie a ako algoritmy formujú naše publikum, názory aj správanie. Zároveň ide o varovanie, že digitálne prostredie nie je len miesto na šírenie obsahu, ale aj sila, ktorá nás môže nenápadne nasmerovať na cestu, o ktorú sme nikdy nestáli.

V súkromných zbierkach sú populárne mladé tyranosaury. Fosílie sa pašovali aj v kameňoch na obkladačky, hovorí paleontológ

Paleontológia na prelome 19. a 20. storočia sa na dinosaury pozerala ako na predpotopné a neohrabané príšery, ktoré vyhynuli, lebo boli príliš hlúpe. Pohľad na dinosaury sa odvtedy výrazne zmenil a technológie prinášajú nové metódy výskumu, z ktorých vieme zistiť oveľa viac než pred pár dekádami. Veľa nálezov sa preto skúma opakovane.
Zákony, ktoré určujú, či môžu fosílie končiť v súkromných zbierkach a či si človek môže nechať, čo nájde na svojom pozemku, sa však vo svete líšia.
„Otázka podľa mňa stojí skôr tak, že čo z tých nálezov zostane pre budúce generácie. Napríklad, či majiteľ ten materiál sprístupní vedeckému štúdiu alebo po svojej smrti umožní jeho presun do verejnej zbierky. Ak áno, tak to je super,“ hovorí paleontológ Matúš Hyžný z Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied a Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
V rozhovore sa dozviete aj:
podľa čoho paleontológovia vedia, ako dinosaura poskladať;
či mohol Triceratops vyzerať inak, ako si dnes myslíme;
či je v poriadku, ak je v nákupnom centre kostra stará stopäťdesiatpäť miliónov rokov;
prečo sme na Slovensku zatiaľ nenašli žiadneho dinosaura;
čo má človek robiť, ak nájde fosíliu a nevie, či je chránená;
o čom bola kauza, v dôsledku ktorej skončil brazílsky dinosaurus bez mena.

Martin M. Šimečka: Statočnosť je rozhodnutie, že budem dodržiavať morálne zásady aj vtedy, keď je to nepohodlné alebo nebezpečné (ukážka z knihy)

„Pochopil som, že statočnosť – na rozdiel od odvahy, ktorá môže byť náhodná, intuitívna a aj zbabelý človek ju môže niekedy prejaviť – je vedomou voľbou,“ píše Martin M. Šimečka vo svojej knihe Výnimočný stav.

Noc, keď spadol múr a prebudila sa sloboda: ako udalosti v Berlíne otvorili cestu k Nežnej revolúcii

Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 nebol len symbolickým koncom rozdeleného sveta, ale aj začiatkom dominového efektu, ktorý zmenil tvár celej Európy. Novinár a historik Victor Sebestyen v knihe 1989 – Pád sovietskeho impéria mapuje udalosti od neplánovaného otvorenia hraníc až po oslavy na uliciach, ktoré sa stali symbolom konca studenej vojny a blížiaceho sa zjednotenia Nemecka. Práve udalosti v Nemecku predznamenali Nežnú revolúciu v Československu – pokojný zápas za slobodu, ktorého výročie si pripomíname 17. novembra.

Čo povedať kamarátovi, keď obhajuje Putina, konšpiruje o 11. septembri a chváli komunistov

Návrh komunikačného manuálu k stretnutiu s ľuďmi, ktorí preberajú výmysly a polopravdy zo sociálnych sietí.

Matematika rozvíja kritické myslenie. Žiakov učí, že veci nemôžu tvrdiť len tak bez dôkazov, hovorí ocenená učiteľka

Eva Oravcová odmalička niekoho doučovala matematiku. „Keď som chýbala v škole, tak mi spolužiaci doniesli zošity s poznámkami domov s tým, že ich to mám doučiť,“ spomína s úsmevom.
Aj keď pôvodne študovala matematickú analýzu, celú doterajšiu kariéru strávila v školstve.
Už 33 rokov vedie matematickú triedu na Gymnáziu Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, ktorá je dnes poslednou svojho druhu na Slovensku.
„Mám veľmi ťažké srdce na školskú reformu z roku 2008, ktorá zredukovala počet hodín matematiky a prírodovedných predmetov. Zredukovala aj cvičenia z fyziky a jednoducho stopla rozvoj takej hlbšej vzdelanosti v prírodovedných predmetoch,“ hovorí Oravcová, ktorá so svojimi študentmi získala viacero ocenení na matematických olympiádach.
Hovorí, že práve na takýchto súťažiach si študenti budujú aj silné sociálne väzby a zážitky na celý život.
„Oni sú totižto veľmi vtipní ľudia. Ale je to asi spôsobené aj tým, že im už rozumiem, lebo spolu trávime veľa času. Napríklad sme cestovali vlakom a krájali sme si občianskymi preukazmi čokoládovú tortu, ktorú sme vyhrali v Bratislave v súťaži Matboj. Nemali sme na to iný nástroj, a tak sme si očistili občianske, ktoré vedia poslúžiť ako veľmi dobrý nožík.“
Eva Oravcová sa v roku 2025 stala laureátkou Ceny Dionýza Ilkoviča pre inšpiratívnych učiteľov, ktorí vzdelávajú mladých ľudí aj nad rámec povinného vyučovania a vedú ich k záujmu o vedu.
V rozhovore sa dozviete aj:
ako matematika rozvíja kritické myslenie a schopnosť overovať si fakty,
čo by učiteľka poradila rodičom, ktorí sú stratení v matematických úlohách svojich detí,
či je v poriadku radiť sa o riešeniach príkladov s umelou inteligenciou,
prečo neverí na „matematické bunky“, ktoré buď človek má, alebo nemá,
že matematiku sa človek môže učiť aj v dospelosti, podobne ako nový cudzí jazyk.

Bohovia priplávali po mori – Španieli a koniec Aztéckej ríše

Aztécka ríša, ktorá vyrástla zo spojenectva jazerných miest a krvou vybudovala svoju slávu, musela napokon čeliť Hernánovi Cortésovi – mužovi, ktorého túžba po zlate a moci spečatila jej osud. Paul Cooper v knihe Z výšin do prachu opisuje aj tento príbeh o vzostupe, pýche a páde jednej z najmocnejších ríš Nového sveta.